Pečeň je veľký orgán a predtým, ako človek pociťuje príznaky choroby, musí byť poškodené značné množstvo pečeňového tkaniva. Symptómy môžu tiež závisieť od typu ochorenia pečene. Keď sa príznaky objavia, môžu zahŕňať:
Liečebné postupy používané u pacientov s PBC možno ďalej rozdeliť na:
Deštrukcia žlčových ciest pri PBC vedie k zadržiavaniu určitých toxických žlčových kyselín v pečeňových bunkách (hepatocytoch). Predpokladá sa, že tieto toxické žlčové kyseliny spôsobujú smrť hepatocytov a postupnú stratu funkcie pečene. Kyselina ursodeoxycholová (UDCA je skratka tohto chemického názvu) je prirodzene sa vyskytujúca žlčová kyselina, ktorá je produkovaná v malých množstvách normálnymi hepatocytmi. UDCA je k dispozícii na predpisovanie ako ursodiol (Urso-250, Actigal a generické prípravky). Pri perorálnom podaní sa UCDA absorbuje z čreva, vychytáva a spracováva hepatocyty a transportuje v žlči späť do čreva. UDCA má pri PBC najmenej štyri priaznivé účinky:
Štyri rozsiahle klinické štúdie porovnávali účinnosť a bezpečnosť UDCA s účinnosťou a bezpečnosťou neaktívneho lieku (placeba). Tieto kontrolované štúdie sa robili u symptomatických aj asymptomatických pacientov so spektrom tkanivových abnormalít (patológií) na biopsiách pečene, od skorého ochorenia až po cirhózu. Liečba UDCA viedla k zlepšeniu abnormalít pečeňových krvných testov, významne znížila zvýšené hladiny bilirubínu, alkalickej fosfatázy, gama-glutamyltransferázy (GGT) a cholesterolu. UDCA však nezlepšila únavu ani nezabránila alebo nezlepšila osteoporózu a mala premenlivý účinok na svrbenie. Tri zo štyroch štúdií použili podobnú dávku UDCA (13 – 15 mg na kg telesnej hmotnosti na deň) a skombinovali sa na analýzu celkovo 548 pacientov.
Výsledky kombinovanej analýzy ukázali, že UDCA významne zvýšila prežívanie až po 4 rokoch liečby bez potreby transplantácie pečene. Štvrtá rozsiahla štúdia použila nižšiu dávku UDCA (10 až 12 mg na kg za deň). Výsledky tejto štúdie sa trochu líšili od výsledkov ostatných troch štúdií. Tento ukázal prínos liečby UDCA predovšetkým u pacientov s hladinami bilirubínu nižšími ako 2 mg/dl. Tri ďalšie štúdie, analyzované samostatne alebo v kombinácii, však nepotvrdili toto pozorovanie o bilirubíne. V skutočnosti každá z týchto štúdií skutočne preukázala prínos pre pacientov s pokročilým ochorením a zvýšenými hladinami bilirubínu. Okrem toho UDCA znížil rozvoj portálnej hypertenzie. Je dôležité poznamenať, že napriek jasným prínosom liečba UDCA predovšetkým spomaluje progresiu a nelieči PBC.
Všetci pacienti s PBC, ktorí majú abnormálne pečeňové testy, bez ohľadu na štádium biopsie pečene alebo fázu prirodzenej progresie ochorenia, by pravdepodobne mali byť liečení UDCA. Dávka má byť zvyčajne medzi 13 a 15 mg na kg telesnej hmotnosti za deň. Pacienti môžu užívať UDCA buď ako jednu dávku, alebo ako rozdelené dávky bez ovplyvnenia jej klinického prínosu. UDCA je veľmi bezpečný pri dlhodobom používaní. Primárnym vedľajším účinkom je hnačka, ktorá je spôsobená neabsorbovaním všetkého UDCA z čreva. Pacienti, ktorí majú hnačku, môžu užívať menšie dávky častejšie, pričom sa snažia zachovať odporúčanú celkovú dennú dávku. Na druhej strane, pacienti, ktorí nemajú hnačku, môžu skúsiť užívať väčšie množstvá na dávku s cieľom užiť iba jednu dávku (opäť odporúčaná celková dávka) denne pred spaním.
Kolchicín, liek, ktorý znižuje zápal a zjazvenie, sa používa predovšetkým na liečbu artritídy spôsobenej dnou. Tri randomizované, kontrolované štúdie s PBC ukázali, že kolchicín v porovnaní s placebom mierne spomalil progresiu abnormálnych krvných testov, ale neznížil symptómy ani nezabránil progresii pečeňovej patológie (abnormality tkaniva pri biopsii). Jedna zo štúdií skutočne naznačila, že kolchicín zlepšil prežitie. Tento dojem lepšieho prežitia s kolchicínom však nebol podložený. V skutočnosti sa zdá, že zdanlivo zlepšené prežitie je spôsobené neočakávane vysokou mierou úmrtnosti (úmrtnosti) medzi pacientmi, ktorí v tejto štúdii dostávali inaktívny liek. Výhody kolchicínu sú také malé, že sa zriedka odporúča.
Imunosupresívne lieky, napríklad kortikosteroidy, azatioprín, cyklosporín (Sandimmune, Neoral, Gengraf) a metotrexát (Rheumatrex, Trexall) potláčajú imunitné reakcie. Tieto lieky sú teoreticky atraktívnymi látkami na liečbu PBC na základe koncepcie, že ide o autoimunitné ochorenie. Niekoľko randomizovaných kontrolovaných štúdií testovalo imunosupresívne lieky v PBC. Žiadna z týchto štúdií však nepreukázala predĺžené prežívanie pacientov.
Kortikosteroidy, napríklad prednizón, prednizolón a budezonid (Entocort), inhibujú iniciáciu imunitných odpovedí vrátane tých počiatočných odpovedí potrebných na pretrvanie autoimunitných reakcií. Uskutočnila sa randomizovaná (liečba priradená náhodne) kontrolovaná štúdia porovnávajúca placebo s nízkou dávkou prednizolónu počas 3-ročného obdobia. Táto štúdia ukázala, že prednizolón zlepšil funkciu pečene a významne nezvýšil rýchlosť rednutia kostí alebo demineralizácie. (Osteoporóza je potenciálnym vedľajším účinkom steroidov). Ďalšia randomizovaná štúdia porovnávala UDCA a placebo s UDCA a prednizolónom u pacientov s počiatočnými štádiami PBC. Hoci zlepšenie funkcie pečene bolo podobné pre obe skupiny, iba kombinácia UDCA a prednizolónu viedla k výrazne zlepšeným pečeňovým biopsiám.
Je pozoruhodné, že hlavné výhody kortikosteroidov boli pozorované u pacientov s skorým štádiách ochorenia na biopsii pečene. Napriek tomu tieto liečby neviedli k úplnej remisii alebo vyliečeniu. Okrem toho ani veľkosť, ani trvanie týchto štúdií neboli dostatočné na určenie účinku na prežitie bez transplantácie pečene. V súlade s tým je potrebných viac údajov na potvrdenie prínosu a bezpečnosti steroidov samotných alebo v kombinácii s UDCA pri PBC. Napriek tomu tieto štúdie vyvrátili skoršiu predstavu, že kortikosteroidy by u pacientov s PBC spôsobovali rýchlu progresiu osteoporózy kostného ochorenia.
Budezonid je steroid, ktorý sa rýchlejšie spracováva (metabolizuje) v pečeni, a preto by bol pravdepodobne menej škodlivý pre kosti ako iné steroidy. Tento liek bol skúmaný u vybraných pacientov s PBC, ktorí mali suboptimálne (menej ako priaznivé) odpovede na UDCA. Žiaľ, budezonid bol v tejto skupine neúčinný. V skutočnosti významne zhoršil osteoporózu a nezabránil progresii PBC. Naproti tomu randomizovaná štúdia porovnávajúca UDCA a placebo s kombináciou budezonidu a UDCA ukázala, že kombinácia je účinnejšia, zatiaľ čo rednutie kostí (strata minerálnej hustoty) bolo v týchto dvoch skupinách porovnateľné. Ale aj tu je potrebných viac údajov na potvrdenie prínosu a bezpečnosti tejto kombinácie.
Imuran zabraňuje tvorbe nových lymfocytov (bielych krviniek, ktoré sa podieľajú na imunitných odpovediach) blokovaním bunkového delenia (reprodukcie) lymfocytov. Dôsledkom tohto pôsobenia je zníženie počtu nových zápalových buniek vstupujúcich do miest zápalu. Veľká štúdia porovnávajúca účinok azatioprínu s inaktívnym liekom (placebom) u 248 pacientov s PBC však nepreukázala žiadny prínos. V dôsledku toho sa tento liek v súčasnosti neodporúča používať u pacientov s PBC mimo výskumných protokolov.
Cyklosporín je silný imunosupresívny liek, cyklosporín (Sandimmune, Neoral, Gengraf) sa používa predovšetkým na prevenciu odmietnutia transplantovaných orgánov. Liečivo zabraňuje produkcii dôležitého signálu potrebného na delenie (reprodukciu) lymfocytov a vytváranie zápalu. Veľká štúdia s 349 pacientmi s PBC, porovnávajúca cyklosporín s inaktívnym liekom, preukázala určitý prínos z cyklosporínu. Frekvencia vedľajších účinkov vysokého krvného tlaku a zníženej funkcie obličiek však robí tento liek neprijateľným na dlhodobé užívanie.
Metotrexát potláča imunitný systém a bráni deleniu buniek. Tento liek sa úspešne používa pri ťažkej reumatoidnej artritíde a imunologickom kožnom ochorení nazývanom psoriáza. Počiatočné obmedzené štúdie u pacientov s PBC nepreukázali prínos a medzi závažné vedľajšie účinky patrili ulcerácie v ústach, vypadávanie vlasov a zápal pľúc. Okrem toho predbežné správy o randomizovaných, kontrolovaných štúdiách metotrexátovej liečby PBC v Európe zaznamenali vyššiu mieru zápalu pľúc, ktorá poškodzuje pľúca, než sa očakávalo. Okrem toho nedávno publikovaná randomizovaná, kontrolovaná štúdia nízkej dávky metotrexátu u PBC ukázala závažnú toxicitu počas šesťročného obdobia. V súčasnosti prebieha v Spojených štátoch veľká štúdia porovnávajúca samotnú UDCA s kombináciou UDCA a metotrexátu. V súčasnosti je predčasné odporúčať použitie metotrexátu na liečbu PBC mimo klinických štúdií.
Ocaliva bola schválená FDA v máji 2016 na liečbu PBC v kombinácii s kyselinou ursodeoxycholovou (UDCA) u dospelých s nedostatočnou odpoveďou alebo intoleranciou na UDCA, alebo ako jedinú terapiu u dospelých neschopných tolerovať UDCA. U takýchto pacientov takmer 50 % preukázalo zlepšenie pečeňových testov. Najčastejším nežiaducim účinkom je pruritus, pozorovaný u viac ako 50 % pacientov. Medzi najčastejšie vedľajšie účinky patrí únava, bolesť brucha a nepohodlie, bolesť kĺbov, bolesť v strednej časti hrdla, závraty, zápcha a svrbenie.
Cholestyramín je liek užívaný perorálne, ktorý sa neabsorbuje v čreve. Droga sa viaže (viaže) na látky v čreve, vrátane tých, ktoré pochádzajú zo žlče, a potom ich odstraňuje z tela do pohybov čriev. Predpokladá sa, že cholestyramín je užitočný, pretože viaže žlčové kyseliny a neidentifikované látky, ktoré spôsobujú svrbenie po tom, ako sa vstrebú z čreva do krvného obehu. Cholestyramín je najúčinnejšou liečbou pre väčšinu pacientov s cholestatickým svrbením. Pre optimálny účinok sa má cholestyramín užívať s jedlom, keď je prietok žlče do čreva najvyšší. Pacientom so žlčníkom sa odporúča o niečo väčšia dávka s raňajkami, pretože v tomto čase sa uvoľňuje žlč uložená cez noc v žlčníku.
Je dôležité poznamenať, že cholestyramín sa môže viazať aj na lieky. Preto je dôležité, aby sa iné lieky užívali jednu hodinu pred alebo dve hodiny po cholestyramíne. Zvyčajná dávka je 8 gramov na raňajky, 4 gramy na obed a 4 gramy na večeru. Cholestyramín sa v tekutinách dobre nerozpúšťa a pri prehĺtaní je často krupičkovitý. Primiešanie do sýtených nápojov však môže tento problém znížiť.
Hlavným vedľajším účinkom cholestyramínu je zápcha. K zápche dochádza, pretože liek viaže žlčové kyseliny, ktoré by inak v hrubom čreve sprístupnili viac vody na zmäkčenie stolice. Nežiaduce reakcie cyklosporínu zahŕňajú:
Ďalším liekom viažucim žlčové kyseliny, ktorý možno vyskúšať na zmiernenie svrbenia, je colestipol (Colestid).
Pôvodne sa zistilo, že antibiotikum, rifampin (Rifidín), zlepšuje svrbenie v dôsledku cholestázy vlastne náhodou. Štúdia u pacientov s PBC, ktorá zahŕňala skrížený test medzi rifampínom a neaktívnou zlúčeninou (placebo), ukázala, že rifampín redukoval svrbenie pri dávke 150 mg užívanej dvakrát alebo trikrát denne. Účinnosť tohto lieku môže trvať až jeden mesiac, ale nemalo by to trvať dlhšie. Preto, ak liek po jednom mesiaci nie je účinný, treba ho vysadiť. Nie všetci pacienti s PBC profitujú z tohto lieku.
Spôsob, akým rifampicín účinkuje, je zle pochopený. Môže indukovať biochemické dráhy v hepatocytoch, ktoré teoreticky môžu zmeniť prostredie žlčových kyselín v týchto bunkách. Vedľajšie účinky rifampínu zahŕňajú zvýšenie bilirubínu, tmavý moč, hepatitídu (zriedkavejšie), znížený počet krvných doštičiek (malé prvky, ktoré pomáhajú zastaviť krvácanie z povrchu rezu) a poškodenie obličiek.
Skutočnosť, že u niektorých pacientov, ktorí dostávajú opiátové narkotiká (ako je morfín), sa objaví svrbenie, viedla k hypotéze, že svrbenie pri cholestáze môže byť spôsobené prirodzenými opiátmi tela, nazývanými endorfíny. Na testovanie tejto hypotézy boli pacienti s PBC, ktorí mali svrbenie, liečení perorálnym liekom nalmefénom, antagonistom (pôsobí proti alebo blokuje účinok) opiátov. Svrbenie sa zlepšilo počas 9-mesačného obdobia. U niektorých pacientov liečených antagonistom opiátov sa však vyvinuli veľmi nepríjemné symptómy abstinenčného stavu od opiátov keď boli inhibované ich prirodzené endorfíny. Preto tento liek nie je vhodný na dlhodobé užívanie pri PBC. Kontrolovaná štúdia porovnávajúca intravenózneho opiátového antagonistu nazývaného naloxón (Narcan) s neaktívnymi intravenóznymi tekutinami ukázala, že naloxón zlepšil svrbenie u pacientov s PBC. Keďže naloxón sa musí podávať intravenózne, je tiež nevhodný na dlhodobé užívanie.
Nedávno bol perorálny antagonista opiátov, naltrexón (Revia), testovaný v malej, randomizovanej, kontrolovanej štúdii u pacientov s PBC so svrbením. Zlepšilo svrbenie u 50 % pacientov a nespôsobilo abstinenčné príznaky od opiátov. Naltrexón tiež zlepšil príznaky únavy a depresie, možno obnovením schopnosti spať v noci, keď je svrbenie najzávažnejšie. Budúce štúdie sú však potrebné na posúdenie jeho bezpečnosti, ako dlho sa môže podávať a či pacienti nakoniec prestanú reagovať (refraktérne) na jeho účinky.
V nekontrolovaných štúdiách pacienti s PBC, ktorí mali silné svrbenie, podstúpili procedúru nazývanú plazmaferéza. (Nekontrolované štúdie sú štúdie, v ktorých sa liečba neporovnáva s inými liečbami alebo s placebom.) Pri tomto postupe sa krv odstráni z tela a tekutá fáza (nazývaná plazma) krvi sa oddelí od krviniek a krvných doštičiek. Plazma sa potom perkoluje cez kolónu obsahujúcu aktívne uhlie. Nakoniec sa plazma znovu zmieša s krvinkami a vráti sa intravenózne pacientovi. Ide o to, že drevené uhlie by odstránilo nejakú zlúčeninu alebo zlúčeniny (zatiaľ neznáme) z plazmy, ktoré spôsobili svrbenie. Neoficiálne mnohí pacienti pociťovali úľavu od svrbenia počas niekoľkých dní až mesiacov. Neuskutočnili sa však žiadne kontrolované štúdie (v porovnaní s inou liečbou alebo placebom). Preto sa tento postup stále považuje za experimentálny a často sa nepoužíva.
Zatiaľ nie je jasné, či zvyčajne odporúčaná liečba osteoporózy môže uspokojivo liečiť alebo predchádzať osteoporóze u pacientov s PBC. Je však rozumné zabezpečiť dostatočný prísun vápnika a vitamínu D v potrave. Vitamín D je potrebný na vstrebávanie vápnika z čreva. Dostatočné množstvo vápnika možno prijať konzumáciou mliečnych výrobkov, ako je mlieko alebo jogurt, alebo doplnením stravy o 1000 až 1500 mg uhličitanu vápenatého. Uhličitan vápenatý, pripravený z práškových lastúr ustríc, je možné zakúpiť vo voľnom predaji. Zvyčajne na uspokojenie dennej potreby postačuje extra vitamín D obsiahnutý v dennom multivitamíne. Vystavenie pokožky slnečnému žiareniu tiež zvyšuje produkciu vitamínu D v tele.
U postmenopauzálnych žien s PBC môže hormonálna substitučná liečba estrogénom znížiť riziko osteoporózy. Estrogén, dostupný v perorálnej forme alebo ako náplasť, ktorá umožňuje absorpciu estrogénu cez kožu, je bezpečný pre ženy s PBC. Pamätajte však, že existuje polemika o použití estrogénovej substitučnej liečby u žien po menopauze, ktoré mali rakovinu prsníka, kvôli možnému riziku recidívy rakoviny. There is also concern about prolonged use of estrogens with progestin in increasing the risk of coronary heart diseases, strokes, and pulmonary embolism in healthy menopausal women. Therefore, whether to use estrogen or not should be individualized after consulting one's doctor. Another alternative to estrogen to protect bone density in patients with PBC is the bisphosphonates, which are FDA-approved drugs for the prevention of osteoporosis. Too few studies have been performed using other drugs (for example, fluoride or calcitonin) for osteoporosis to recommend their use in PBC.
Elevated levels of cholesterol in the blood are common in patients with PBC, and xanthomas (fatty deposits that appear as yellowish firm nodules in the skin) occur in about 25% of those patients with elevated cholesterol. Diets with low cholesterol content do not consistently lower serum cholesterol in these patients, because production of cholesterol by the liver is stimulated in patients with PBC. Cholestyramine, the oral medication that is often used to treat itching, can, at the same time, reduce the levels of serum cholesterol to a modest degree.
Clofibrate (Atromid) should not be used for treating elevated serum cholesterol in PBC because it elevates (rather than lowers) the cholesterol levels in these patients. Moreover, this drug may worsen xanthomas and cause formation of gallstones containing cholesterol. Two studies indicate that UDCA therapy significantly reduces serum levels of cholesterol and is recommended for use in patients with xanthomas. A new class of drugs called statins inhibits formation of cholesterol and, to a lesser degree, triglycerides. The safety and effectiveness of the statins, however, have not been adequately studied in PBC. One of the common side effects of statins is liver injury. Thus, their use in a person with liver disease requires careful monitoring by a physician.
Reduction of dietary fat is the treatment of choice for fat malabsorption (poor absorption of fat in the gut). The idea is that if the dietary intake of fat is decreased, more of this fat will be absorbed. The goal of the low-fat diet would be to alleviate the diarrhea caused by the fat malabsorption, while still providing enough fat for adequate nutrition. If this diet does not help, a supplement of special fats called medium-chain triglycerides (MCT) can be ingested. MCT can replace as much as 60% of the calories provided by ordinary dietary fat, which is mostly long-chain triglycerides. MCT is a special type of fat preparation that does not require bile acids for its absorption and is actually absorbed more easily than the usual dietary fat. As noted earlier, PBC patients with malabsorption of fat should also be tested for celiac sprue.
It is recommended that patients with PBC take a multivitamin supplement without minerals to increase the dietary intake of fat-soluble vitamins. If the quantities of bile acids flowing through the bile ducts to the gut are marginal, intestinal absorption of the fat-soluble vitamins may not be adequate, even with supplements. Two strategies exist for this situation. First, patients can take Liqui-E with meals. Liqui-E is an over-the-counter liquid preparation of vitamin E that also increases the absorption of other fat-soluble vitamins in the diet or in multivitamin preparations. Second, the fat-soluble vitamins A and K can be given by injection into the muscle once a month. Remember, however, that women who might become pregnant, should not receive injections of vitamin A, because it can cause birth defects.
Retention of salt and water can lead to swelling of the ankles and legs (edema) or abdomen (ascites) in patients with cirrhosis. Diuretics are medications that work in the kidneys to combat retention of fluid by eliminating salt and water into the urine. A combination of the diuretics spironolactone (Aldactone) and furosemide (Lasix) can reduce or eliminate the swelling in most people. During treatment with diuretics, it is important to monitor kidney function by measuring serum levels of blood urea nitrogen (BUN) and creatinine to determine if the doses of the diuretics are safe. Sometimes, when the diuretics do not work, a long needle is used to draw out the fluid directly from the abdomen (a procedure called paracentesis).
If large varices (distended veins) develop in the esophagus or upper stomach or any episodes of bleeding from varices have occurred, physicians should consider specific therapy for the varices. Treatment with propranolol (Inderal), a drug in a class called beta-blockers, is effective in preventing initial bleeding or rebleeding from varices in patients with cirrhosis. This drug, however, has not been proven to prevent bleeding in patients with portal hypertension who do not have cirrhosis.
Other methods are available to prevent or treat varices. These methods include:
PBC patients with an abnormal sleep cycle, impaired thinking, odd behavior, or other signs of hepatic encephalopathy usually should be treated with a low protein diet and oral lactulose. Dietary protein is restricted because it is a source of the toxic compounds present in hepatic encephalopathy. The lactulose, which is a liquid medication, traps the toxic compounds in the colon. Consequently, they cannot be absorbed into the bloodstream and cause the symptoms of encephalopathy. To be sure that adequate lactulose is present in the colon at all times, the patient should adjust the dose to produce 2 to 3 semiformed bowel movements a day. If symptoms of encephalopathy persist, the oral antibiotics, such as rifaximin, can be added to the treatment regimen.
The blood filtration function of an enlarged spleen usually results in only mild reductions of red blood cells (anemia), white blood cells (leukopenia) and platelets (thrombocytopenia) that do not require treatment. Severe anemia, however, may require blood transfusions or treatment with erythropoietin or epoetin alfa (Epogen, Procrit), a hormone that stimulates production of red blood cells. If the numbers of white blood cells are severely reduced, another hormonal drug, called granulocyte-colony stimulating factor (G-CSF) is available to increase the white blood cells. An example of an available G-CSF drug is filgrastim (Neupogen).
No FDA-approved medication is available yet to increase the number of platelets. As a necessary precaution, patients with low platelets should not use aspirin or other non-steroidal anti-inflammatory drugs (NSAIDS) since these drugs can hinder the function of platelets. If a low number of platelets is associated with significant bleeding, transfusions of platelets usually should be given. Surgical removal of the spleen (called splenectomy) should be avoided, if possible, because of the risk of excessive bleeding during the operation and the risk of anesthesia in advanced liver disease.
Dry eyes: For chronically dry eyes, use artificial tears containing methylcellulose without preservatives. These artificial tears can prevent the complications of dry eyes, such as ulcers of the cornea.
Dry mouth: Patients with dry mouth have a reduced amount of watery saliva but maintain production of thick saliva. Chewing gum or sucking on a small object can stimulate more watery saliva. Others may need to moisten the mouth with fluids. It is imperative that all patients with dry mouth take adequate amounts of fluids to help with swallowing during meals or when taking oral medications. It is also recommended that these patients have frequent dental appointments to check for cavities.
Dry vagina: Lubricating jelly is suggested to prevent painful sexual intercourse. If a woman is postmenopausal, estrogen creams are also recommended to improve the function of the cells lining the vagina.
PBC patients with Raynaud's phenomenon should restrict exposure to the cold. They can wear warm clothing, gloves, and shoes when they must be in cold environments. Some patients find that using gloves also helps avoid problems when they handle ice-cold articles, for example frozen food packages and cold cans of soda. All patients with Raynaud's phenomenon should stop smoking cigarettes because smoking causes reduced blood flow in the blood vessels of the hands and feet. Drugs called calcium channel blockers help the symptoms in the hands and feet of some patients. At the same time, unfortunately, however, these drugs may worsen swallowing difficulties associated with scleroderma.
Skin tightening, calcification, or telangiectasia: There is no known therapy to prevent or reverse skin tightening, calcium deposits, or telangiectasias in patients with scleroderma.
Swallowing problems and heartburn: As previously mentioned, patients with scleroderma may experience heartburn or difficulty swallowing. It is recommended that patients with these symptoms or other evidence of scleroderma or the CREST syndrome:
Cholesterol gallstones may be prevented by the UDCA used for the long-term treatment of the PBC itself. (UDCA taken orally can actually dissolve cholesterol gallstones in a minority of patients.) No treatment is necessary for patients who have gallstones that are not causing symptoms. These patients should usually just be observed because they will probably never develop symptoms from their gallstones.
An operation (cholecystectomy) to remove the gallbladder and its gallstones should be considered if the gallstones have been causing symptoms. These symptoms ordinarily are bouts of rather characteristic abdominal pain. This surgery usually should not be done, however, if a patient has advanced cirrhosis because of the increased risk of complications from both the surgery and the PBC. In this situation, less risky procedures can be considered or, if the gallstones are the cholesterol type, UDCA (if not already being used to treat the PBC) can be given reasonably safely to try to dissolve the gallstones.
Most often, people will contact their primary care health-care professional with questions about the color of their stool. These includes health-care professionals who care for infants and children and adults. Depending upon the cause of the stool color change, certain specialists may need to be involved. For example, for red or black stool due to bleeding, a gastroenterologist may be needed to perform endoscopy, to look for a bleeding source in the stomach or intestine. Patients with PBC are generally treated by gastroenterologists and/or hepatologists. Development of complications may require the need for other specialists. For example, an endocrinologist may be needed for the treatment of metabolic bone disease (osteoporosis). Patients who develop hepatocellular carcinoma may need the help of several specialists including an oncologist, interventional radiologist, and a liver surgeon. Patients with advanced liver disease including cirrhosis of the liver should be referred to a transplant center as they may need a liver transplant at some stage in the future.
Liver transplantation is a life-saving operation for those patients with PBC who are at risk of premature death due to liver failure or the complications of cirrhosis and portal hypertension. The Mayo Risk Score provides an accurate estimate of the future outcome (prognosis) for patients, regardless of whether they are being treated with ursodeoxycholic acid. The United Network for Organ Sharing (UNOS) permits patients with PBC to be listed for a liver transplant once their estimated survival with PBC for an additional year is 95% or less. It is recommended that physicians calculate the Mayo Risk Score at least yearly in all patients with PBC who have cirrhosis.
Most PBC candidates for transplantation have advanced cirrhosis with decompensated liver disease, which also is referred to as liver failure. Decompensated liver disease means that the patients have low levels of serum albumin and blood clotting factors made in the liver and complications of portal venous hypertension such as ascites, variceal bleeding, encephalopathy, or hypersplenism. Patients are classified as having decompensated cirrhosis whether or not the complications respond to medical therapy.
Rarely, before advanced cirrhosis develops, transplantation of the liver is warranted in a few clinically disastrous situations in PBC. Examples of such situations include recurrent fractures due to advanced osteoporosis or severe, debilitating itching unrelieved by any medical therapy, and even more rarely the hepatopulmonary syndrome (breathing difficulty in advanced cirrhosis). The regional review committees of UNOS accept applications for transplantation in these special circumstances and decide on a patient-by-patient basis if liver transplantation is indicated.
The outcome of liver transplantation in PBC is excellent. The survival of patients two or more years after transplantation is generally 80%. This impressive survival rate is greater than the survival of patients transplanted for most other types of liver diseases. The titers of AMA fall following successful liver transplantation, but they do not usually disappear. A minority of patients, however, develops recurrent PBC in the transplanted liver. Studies are being performed to see if reducing the maintenance doses of immunosuppressive drugs more slowly after transplantation can prevent recurrence of PBC. Once recurrent PBC is diagnosed, ursodeoxycholic acid therapy is started to retard progression. Patients with recurrent PBC rarely will need a second liver transplant.
The goal of ongoing and future research in PBC is to better understand the processes (mechanisms) that initiate and perpetuate the inflammation that destroys first the small caliber bile ducts and later the hepatocytes. Logically, a more complete understanding of these mechanisms will reveal new strategies for therapy, designed to block specific crucial steps in the progression of disease.
PBC is such a slowly progressive disease that it is often initially diagnosed after the development of cirrhosis. Future therapies will probably include strategies that differ for patients with early disease compared to those with advanced disease. Presumably, patients with early phases of PBC would benefit more from therapies that block immunologic mechanisms of bile duct destruction than would patients whose bile ducts have already been destroyed. Conversely, patients whose bile ducts have already been destroyed may benefit more from therapies that prevent the formation of scar tissue and the toxic consequences of cholestasis.
The key to success is support of both basic science and clinical research in PBC, which have not been adequately funded in the past. Several promising research strategies are being pursued to reveal the mechanisms involved in developing PBC. For example, studies are in progress to evaluate the genetic (hereditary) characteristics of patients with PBC who have close relatives with the disease. By studying all of these patients with PBC and comparing them with other family members without PBC, it may be possible to better understand the predispositions to this disease. In addition, a large-scale study is underway in the United States that will compare PBC patients with healthy people of the same age and gender. The points of comparison will include their life experiences, habits, diet, medical and surgical histories, childbearing history, and exposures to environmental toxins and medications. This study likewise should provide important clues regarding predispositions to PBC.
Studies also are in progress to see if PBC may be initiated (triggered) by an infection with either bacteria or viruses. For example, studies are ongoing to confirm or disprove the notion that proteins of infectious organisms stimulate AMA autoantibodies (and the autoantibodies just happen to react to antigens present in the mitochondria). Other studies are dissecting the mechanisms involved in the lymphocyte migration toward small bile ducts and the lymphocyte killing of bile duct epithelial cells. These studies involve not only patients with PBC, but also several animal models in which T-lymphocytes destroy small bile ducts in an identical manner to that seen in PBC. These studies ultimately should identify new ways to treat PBC by, for example, blocking the killing of bile ducts by T-lymphocytes.
Finally, the issue of scar tissue formation in PBC and other diseases associated with cholestasis is now being researched in the hope of finding a way to prevent the development of cirrhosis. If cirrhosis can be prevented, even if ongoing inflammation of the liver continues, many patients might not develop the complications of portal venous hypertension and the progression to liver failure.
Výživa a neceliakálna citlivosť na pšenicu
Čo by ste mali vedieť o Pepcide (famotidíne)
Stimulácia sakrálneho nervu pri fekálnej inkontinencii
Ako dlho trvá, kým sa dieťa zotaví z apendektómie?
Súvislosť medzi nikotínom a rakovinou
Čo sú oxaláty? (Potraviny, ktoré treba jesť alebo nejesť pre zdravie)
Ako zmierniť bolesť, keď idete do kúpeľne s hemoroidmi
Čo sú hemoroidy? Hemoroidy sú akýmsi vankúšom v konečníku, ktorý chráni vašu análnu pokožku pred stolicou, ktorá cez ňu prechádza. Zmiernite bolesť pri prechode do kúpeľne s hemoroidmi užívaním voľ
Žlčníkové kamene (cholelitiáza)
Žlčové kamene sú pevné okrúhle kamene vyzrážané v žlčníku, ktoré môžu byť spôsobené jedným z 2 typov: Zrážanie cholesterolu (cholesterolové kamene) v žlči, zvyčajne žlté cholesterolové kamene (tiež n
Obličkové kamene:Symptómy, príčiny a liečba
Čo sú obličkové kamene? Obličkové kamene sú malé množstvá solí a minerálov, ktoré sa tvoria vo vnútri obličiek a môžu putovať močovým traktom. Obličkové kamene sa pohybujú vo veľkostiach od obyčajne